Alica v krajine zázrakov

A predsa sa líšil.

Klasický poschodový dom mal pre mňa ako stavbárku a navyše človeka s hendikepom, pripravené prekvapenie. Zvislá plošina sekundujúca schodisku ma vítala, len čo ma uzrela medzi dverami. Ako človek s chodítkom som to veľmi ocenila, pre obyvateľa domu bola priam nevyhnutnosťou – bol odkázaný na vozík. Polohovacia posteľ bola samozrejmosťou. Neskôr som si všimla koľajničky stropného zdviháku, ktoré ju obklopovali. Bolo to také nenápadné... Rovnako ako v kúpeľni. Ak som sa čudovala, načo je tam vaňa, len čo som uvidela stropný zdvihák, pochopila som.

Ak som niekedy počula o decentnosti vodiacich koľajníc, ktoré nijak nezasahujú do vzhľadu miestnosti, v tej chvíli som si uvedomila, že to nie sú iba sladké rečičky.

Naozaj som sa cítila ako v rozprávkovej ríši. Mala som možnosť nahliadnuť do života človeka s ťažkým postihom. Pochopila som, že je vozičkár a vozičkár. A on pri svojej diagnóze bol na tieto zdvíhacie zariadenia odkázaný. Je to zvláštny pocit, keď Vás v jedinej sekunde prestane poslúchať telo. Keď mozog zbytočne vysiela povely. Viem to, prežila som to. O tom, ako veľmi si možno uľahčiť život – sebe aj okoliu, nám nik nepovedal.

Občas stačí málo a zrúti sa nám svet. Svet, na aký sme boli zvyknutí, no vďaka nájazdom, zdvíhacím zariadeniam, rôznym pomôckam, dokáže byť plnohodnotným miestom pre život.
 

Autor: Dagmar Sváteková